V Bratislave. Kde inde začínajú dobrodružstvá predsa? Kým sme sa do nej vôbec dostali sme približne 15 minút nakladali auto výbavou. Všetko od stanu, spacákov, karimatiek, batožiny, jedla a pár ďalších drobností (keď ťa zaujíma, ako to vyzeralo pozri fotku na stránke). Na miesto stretnutia sme dorazili asi v polhodinovom predstihu a pomaly premeriavali ostatných účastníkov. Už na prvý pohľad sme našli pár potenciálnych parťákov a netrvalo dlho, kým sa z potenciálnych stali skutoční. Ale nepredbiehajme.
Prvý malý problém nastal hneď v momente, keď sme vošli do autobusu. Miesta, na ktorých sme mali sedieť boli totiž vymontované, aby bolo viac miesta na stany, ktoré sa nezmestili dolu medzi batožinu. S našou skúsenou sprievodkyňou to však ani nepohlo a v priebehu pár minút našla riešenie. Všetci na "svojich" miestach sme vyrazili z Bratislavy, urobili zastávku v Žiline, kde sa pridalo ďalších pár účastníkov a následne si to zamierili priamo do Poľska. Kým sme sa dostali na hranice a konečne opustili Slovensko zabralo asi 6 hodín. Do nášho prvého kempu na Mazurských jazerách sme prišli ešte pred obedom. Bol to náš prvý tréning rozkladania stanov. Niektorí mali zo začiatku problémy, no časom sa z nás všetkých stali profesionáli. Z našej rodiny obzvlášť keďže sme mali samorozkladací haha.
Kemp bol maličký a nebolo v ňom veľa možností aktivity. My s bratom sme sa preto rozhodli namiesto ležania v stane preskúmať okolie. Popri jazere viedla cestička cez les k vyľudnenému hotelu s pekným mólom. Bola som prekvapená sama zo seba, že už Poľsko ma očarilo. Všade naokolo bola zeleň, nenápadné domčeky a hlavne ticho.
Večer sa hrala zoznamovacia hra. Každý sa mal postaviť pred všetkých, povedať svoje meno, odkiaľ pochádza, čo robí a ak mal dotyčný záujem, mohol povedať aj niečo viac. Úprimne, veľmi som sa na hru netešila, pretože nemám rada vystupovanie pred "takým množstvom" ľudí. Avšak postupne, ako som počúvala iných som sa na svoju chvíľku slávy tešila. Bol to veľmi dobrý nápad ako sa o svojich cestovateľských kolegoch niečo málo dozvedieť. Dosť to uľahčilo následnú komunikáciu pretože ste vedeli, čo daného človeka baví.
Po hre sa väčšina odobrala do stanov dohnať spánkové straty z noci. Ja som rovnako nebola výnimkou. Po prebudení ma však čakalo prekvapenie. Susedia z vedľajšieho stanu spomínali, že v kempovej reštaurácii je párty. Bola to veľmi milá rodinka, ktorá sa po tomto večeri stala neodmysliteľnou súčasťou skoro každej aktivity. Deti boli približne v našom veku takže nebolo nad čím rozmýšľať. Zhodli sme sa, že poľskú párty si nemôžme nechať ujsť.
Stany sme mali rozložené iba kúsok od reštaurácie a počuli sme, že DJ hrá celkom dobre. Basic rádiové (s)hity. Nabehli sme na parket, kde bolo asi 7 ľudí aj s čašníčkou. Akonáhle si nás Mr.DJ všimol, neviem z akého dôvodu preladil na domáce. Neskutočne sme sa smiali ale približne 8 skladieb sme vydržali. Parket sa samozrejme patrične naplnil a hrdí Poliaci spievali zarovno s pesničkami. Začali sme sa cítiť trochu divne a tak sme nenápadne tanečným krokom opustili párty. Ľahli sme si do stanu a v priebehu pár minút začal zasa hrať medzinárodné veci. Ako naschvál.
---
Ráno sme zbalili stany a vyrazili smer Litva. Na úvod som ale dostala nového spolusediaceho. Tým, že nám museli hľadať nové miesta sme vysťahovali chalanov z predposlednej rady do zadnej päťky a štyria tam zostať nemohli. Jedného z nich teda premiestnili ku mne. Postupom času sa z neho stal fakt super parťák a zároveň aj cestovateľská inšpirácia. Tento zájazd som mala naozaj šťastie na ľudí.
Kaunas. Druhé najväčšie Litovské mesto. Väčšina zájazdu sa vyjadrila, že ich mesto ničím neoslovilo no podľa mňa bolo krásne. Litvu ako takú som si predstavovala úplne inak (horšie, to be honest). Prešli sme sa pešou zónou plnou zelene a stromov až po kostol. Ja a kostoly nie sme veľkí kamaráti ale zbehla som sa pozrieť dnu. Vydržala som tam niečo cez 5 minút a bola som rada, že naša cesta pokračovala naprieč mestom.
Po asi dvoch hodinách chodenia sme si vyhliadli príjemnú reštauráciu na námestí. Sprievodkyňa nám odporučila ochutnať miestnu špecialitu - Zeppelini. Je to zemiakové cesto plnené či už mäsom alebo syrom, poliate smotanou. Veľkostne majú približne 15cm a bývajú servírované dve. Mama s bratom národné jedlo ochutnali a nevedeli si ho vynachváliť. Ja som chcela byť originálna a objednala som si zemiakové placky s džemom. Zaujímavá kombinácia, čo? Lepšie placky som asi nejedla.
---
S plnými bruškami sme dosť uvítali presun do Lotyšska. Niečo cez 3 a pol hodiny sme si oddýchli a boli pripravení preskúmať krásy Rigy. Už po vystúpení z autobusu som bola unesená. Začali sme pri nádhernom pamätníku, ktorý im chceli Rusi zbúrať a pokračovali sme do Skyline baru. Nabehli sme tam v turistickom oblečení a fotili ako diví. Z najvyššieho poschodia bol totiž neskutočný výhľad na mesto a jazda preskleným výťahom bol super zážitok.
Vrátili sme sa k pamätníku, pretože ho z každej strany obklopoval krásny park. Bol veľmi udržiavaný a na prvý pohľad nás upútalo množstvo farieb kvetín, ktoré v ňom boli vysadené. Stredom parku viedla rieka, po ktorej sa plavili či už loďky s turistami alebo veslovali páriky na menších člnoch.
Pomaly sa zvečerievalo a mesto začalo ožívať. Centrum bolo plné vôní, rôznej hudby a ľudí z celého sveta. Budovy boli moderné a veľmi sa mi páčil štýl architektúry. Odbočili sme do každej možnej uličky a kochali sa neznámym. Raz sa nám dokonca stalo, že sme sa stratili ale po chvíľke sme narazili na záchytný bod, ktorý nás doviedol späť na hlavnú ulicu. Mesto bolo plné hudobníkov a umelcov. Zo začiatku mi tam veľmi nesedeli, pretože bolo všetko veľmi moderné a huslista sa mi skôr hodí do starého talianského mestečka, no zanedlho som si zvykla.
Rušným centrom sme sa dostali až k House of the Blackheads. Pôvodná budova bola zo 14. storočia, no počas vojny bola zničená a súčastná stavba je z roku 1999. Nachádza sa skoro na úplnom konci centra a narazili sme na ňu čistou náhodou, pri hľadaní úplne inej pamiatky. Nakoľko sme mali poriadne dlhý rozchod a boli sme po celkom dni celkom unavení, našli sme jednu malú reštauráciu, ktorá fungovala spôsobom, že si naložíte čo chcete a pri pokladni vám odvážia misku, za ktorú zaplatíte podľa hmotnosti. Podnik ponúkal niečo na spôsob cestovín plnených zeleninou, mäsom alebo syrom s rôznymi prílohami. V bežný deň by som po tejto voľbe asi nesiahla, no po náročnom dni chutilo. Krásny deň v Rige sme zakončili v jednom podniku na námestí, kde sme ochutnali domáce pivo a vychutnávali si atmosféru a príjemnú hudbu. Stal sa nám ale menší fail. Skoro sme čašníkovi nechali tringelt 30€. Už sme boli na odchode keď sme si uvedomili, že nikto z nás nemá výdavok. Otočili sme sa a za nami stál zmätený čašník aj s peniazmi. Škoda, mohol mať pekný deň.
---
Presun do Tallinu bol ťažký. Celú noc sme sa brodili z Lotyšska do Estónska a posledné 2 hodiny pred začatím ďalšieho dňa sme prespali v prístave. Príliš som si tú noc neoddýchla a po opustení autobusu okolo 7 ráno som bola ospalá a ubolená. Rýchlo som sa z toho však dostala a bola som pripravená na niekoľko hodín v hlavnom meste. Tallin sa delí na dve časti - nová a stará. My sme bohužiaľ všetok čas strávili v tej starej. Samozrejme sa dalo ísť aj do novej, no mama preferuje staré budovy a architektúru pred modernými stavbami, takže sme sa do novej nedostali. Mali sme mapky, na ktorých boli vyznačené všetky pamiatky a stavby, ktoré sa oplatí vidieť. Z asi 50 odporúčaných vecí sme videli viac ako polovicu, pekné nie? Kamenné uličky mali svoje čaro no mesto ako také ma priveľmi nenadchlo. Nechcem Tallin hneď odsúdiť, pretože som nevidela novú časť a veľa ďalšieho no oproti Rige bol celkom sklamaním.
Okolo obeda sme sa zhodli, že máme chuť na nejaký nápoj. V ten deň nám nešla karta čo sa týka výberu podnikov haha. Mame padol do oka jeden menší podnik s výhľadom na celé námestie. Vybrali sme sa teda tam, mama s bratom stavili na kávu a ja samozrejme na čaj. Veľké sklamanie. Fakt veľké. Káva bola taká nijaká a môj čaj prišiel vlažný a v špinavom pohári. Mamina okamžite zvýšený tlak, že to nemám ani piť ale rovno vrátiť. Bola som na dovolenke, tak si ju nebudem ničiť. Iba som sa nad tým pousmiala a vypila ho. Jednoznačne to bol najslabší čaj, aký som pila a čo je na tom najsmutnejšie, že aj najdrahší.
Po tomto gastronomickom zážitku sme sa boli prejsť, aby sme prišli na veselšie myšlienky. Do cesty nám prišla krásna fontána, pri ktorej sme strávili asi hodinu. Sledovali sme ľudí, vtáky, ktoré vyjedali zvyšky spod stolov, policajtov na koňoch, nervóznych vodičov a užívali sme si to. Bratovi zanedlho vyhladlo, tak sme zasa hľadali vhodné miesto na obed. Po predošlej skúsenosti sme si dali viac záležať, no nasledoval ďalší gastro prešľap. Na reštaurácii, ktorú sme si vybrali nás najviac zaujala obsluha. Čašníci mali kuchárske uniformy, zástery a čo bolo najzaujímavejšie, boli strašne pomalí. Vôbec nikam sa neponáhľali. Prišla k nám príjemná blondínka s jedálnymi lístkami a vyberali sme si. Ponuka jedál nebola nejako široká a tak to šlo rýchlo. Čakali sme možno 20 minút a jedlo bolo na stole. Nebolo na ňom nič hrozné len fakt, že môj hrnček, v ktorom bola servírovaná paradajková polievka bol tak maličký, že doň vošla možno jedna naberačka polievky. Vyzeralo to rozkošne ale keď za to dáte skoro 10€ nie je vám do smiechu. Maminine hubové rizoto bolo hádam ešte menšie. Moc sme sa nenajedli ale aspoň sme sa zasmiali. Čo bolo ale milé je, že obsluha nám priniesla 4 kusy čerstvo upečeného chleba s maslom a soľou na účet podniku. Chlieb bol trochu do sladka ale bolo to zaujímavé.
Náš deň v Talline končil návratom všetkých účastníkov do prístavu, kde nás čakal trajekt do Fínska. O tom ale až v ďalšom článku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára