Čo vidieť v Rumunsku

Leto už je v plnom prúde (aspoň pre mňa) a určite mnohí z vás hľadajú či už dovolenky alebo ideálne miesto na preskúmanie. Doba sa mení a nie každého baví zaplatiť si dva týždne v drahom hoteli a stráviť ich ležaním na pláži a jedením. Minimálne mňa tento druh trávenia času v cudzine omrzel. Preto som sa rozhodla dať dohromady článok o Rumunsku, ktoré som nedávno navštívila a priniesť vám nový uhol pohľadu na túto krásnu krajinu.

Ako to už býva v našej rodine posledné roky zvykom, Veľká noc sa stala časom poznávacích zájazdov. Predošlé roky sme počas sviatkov preskúmali Azúrové pobrežie, Taliansko a tento rok sme sa rozhodli pre Transylvániu. Keď som to spomenula pred kamarátmi smiali sa a niektorí sa ma dokonca pokúsili odhovoriť. Viacero ľudí sa zhodlo na tom, že Rumunsko je plné špiny, chudoby a vraj je ich životná úroveň podstatne nižšia ako tá naša. Hlúposť.

Náš program bol predovšetkým kultúrne zameraný, za čo som bola veľmi rada. Prvý deň sme navštívili mesto Hunedoara, v ktorom sme navštívili hrad Mateja Korvína. Približne hodinu trvala individuálna prehliadka, pri ktorej máte možnosť objavovať krásy hradu od pivnice až po najvyššiu vežu. K hradu vedie dlhý drevený most a v zadnej časti nádvoria sa nachádza studňa, ktorú vlastnými rukami kopali uväznení Turci.  Ak ste fanúšikmi hradov, kostolov, zámkov a iných kultúrnych pamiatok, Rumunsko je to správne miesto pre vás. Hrad Mateja Korvína sa určite oplatí vidieť tak sa pri najbližšej návšteve nezabudnite zastaviť.

Naše ďalšie kroky smerovali do mesta Sibiu, kde sme si pozreli námestie s Rímsko-katolíckym kostolom, Palác Brukenthal a niečo málo si poklamali na známom moste Klamárov. Prehliadka mesta zabrala možno slabých 30 minút. Počas rozchodu sme sa túlali sympatickými uličkami a nasávali domácu atmosféru. Nebolo nič nezvyčajné, keď sa s vami dali miestni ľudia do reči. Podľa môjho názoru sú veľmi milí a spoločenskí. Naozaj nie je dôvod sa báť, sú úplne rovnakí, ako my.

Nabrali sme nové sily a vybrali sa do horského mestečka Sinaia. Vyšliapali sme si kopec, čo nebola pre všetkých účastníkov príjemná záležitosť a zanedlho sme sa ocitli pod nádherným zámkom Peleš. A neboli sme tam pravdaže sami. Okrem nás na vstup čakala približne ďalšia štvrtina Európy. Upozorňujem vopred, že čakanie na vstup a tlačenie sa medzi ľuďmi sladkých 45 minút je IBA pre trpezlivé povahy, ktorou ja teda nie som. Nemám rada davy a už vôbec nie po dobu 45 minút. Hneď ako som vošla som okamžite zabudla na všetko zlé predtým. Najkrajší. Zámok. Ever. Celý interiér bol dokonale prepracovaný, žiaden gýč, úžasné detaily. Ok, nebudem sa nad ním ďalej rozplývať lebo by sme tu boli dlho.

Po naozaj krásnom zážitku v zámku sme sa presunuli do UNESCO mestečka Sighisoara, kde prišiel na svet rozkošný gróf Dracula. Na každom kroku bolo niečo spoločné s Vladom a dokonca sme si pozreli jeho rodný dom. Hlavnou atrakciou mesta bola séria schodov, ktoré viedli ku kostolu, kaplnke a cintorínu. Pravdaže sme si všetko poctivo pozreli (alebo aj nie, pretože vstupné do kostola bolo asi 6€ a kaplnka bola zatvorená haha). Aspoň cintorín bol prístupný. Pobehali sme okolie a zakotvili sme v Draculovej reštaurácii. Dosť kreatívny názov. Keď už sme boli v Rumunsku, rozhodla som sa ochutnať niečo typické pre krajinu. Objednala som si teda fazuľovú polievku v bochníku a určite odporúčam. Zážitok minimálne pre oči.

No a prichádzame do finálne, ladies and gentlemen. Hrad Bran. Dlho očakávaný Draculov hrad konečne prišiel. Tešila som sa tam ako dieťa. Predstavovala som si niečo podobné ako v rozprávke Hotel Transylvánia. Dosť naivné, Dia. Čakala som strašidelné temné miesto s vysokým stropom, kde mi bude naskakovať husia koža. A realita? Asi najslabší hrad, aký som kedy videla. Z vonku vyzeral ešte sľubne no akonáhle som vošla dnu, cítila som sa ako v starom dedinskom dome. Nehovoriac o tom, že miestni spojili hrad s múzeom kultúry, takže na každom kroku boli vystavené kroje a maľované vajcia. Bomba, čo? Byť vami, radšej si za to vstupné kúpim langoš.

A už naozaj posledný bod tohto článku je Turda Salina - soľná baňa. Vôbec som netušila, že niečo podobné máme na programe. Sprievodkyňa nás dosť súrila, aby sme čo najrýchlejšie vošli a nikto z nás nevedel prečo. Zišli sme sériu schodov do podzemia, kde na nás čakala skutočná nádhera. Steny boli pokryté soľou. Niektoré iba miestami, iné celé. Bol to skutočne krásny zážitok. Podzemie bolo rozdelené do viacerých miestností. Keď sme vošli asi do tretej a pani, ktorá nás mala sprevádzať nám nič nehovorila sa moja mama slušne spýtala, či by nám k tomu aj niečo povedala. Pani sa zamračila a povedala, že o pár minút zatvárajú a nemá čas rozprávať. Vďaka našej sprievodkyni, ktorá si nepozrela otváraciu dobu počas sviatkov sme v bani strávili necelých 15 minút a boli sme nútení odísť. Veľká škoda. Veľká.

 Dúfam, že sa vám po tomto článku pôjde do Rumunska ľahšie a budete vedieť zvážiť, čo sa vidieť oplatí a čo naopak nie. Je to zaujímavá krajina a určite má človeku čo ponúknuť. Prajem krásny zvyšok víkendu a ak sa chystáte niekam inam, hoďte do komentu kam, možno sa inšpirujem.