Travel Diary: Mexico

Predposledná navštívená destinácia je tu. Vopred upozorňujem, že tento článok veľmi akčný a plný výletov nebude. Mali sme toho celkom dosť a povedali sme si, že v Mexicu dáme nejaký shopping, poprechádzame sa, porobíme veľa fotiek a pokúpeme sa. A.k.a. obyčajný lazy day. Nakoniec však nebol až taký lazy, ako sme ho chceli.

Potrebovali sme vymeniť eurá za doláre, keďže všetky zostávajúce doláre, ktoré sme mali zostali v každom druhom kajmanskom stánku. Skúsili sme teda bankomat. Pri výbere 500USD bola taxa za výber prosím pekne 55  dolárov. Díky moc. Radšej sme sa spýtali miestnych kde je najbližšia banka. Mala byť o pár blokov ďalej tak sme sa vybrali ju hľadať. Zabralo nám to pekných 40 minút pretože stále nás niekto zastavoval s ponukami, raz sme zle zabočili ale dostali sme sa po ňu. To by ste nechceli vidieť. Vošli sme do elektro obchodu plného televízorov, mobilov dokonca matracov, bicyklov a všetkého možného a vzadu bolo 5 okienok akože "banka". Stáli tam tri rady nervóznych Mexičanov a rýchlosť vybavovania bola závratná. Mamina sa k nim ale postavila a celkom rýchlo sa dostala na radu. To sa však rýchlo zmenilo keď začali vymienať peniaze.

Nechápali sme, čo sa dá na tom toľko robiť no keď nám to rozprávala, museli sme sa smiať. Nemali žiadne počítačky peňazí, všetko pani za okienkom počítala v rukách a asi na 6 krát. Potom naše eurá zmenila na ich mexickú menu (pesos) a až z pesos následne na doláre. Spomínané doláre išla brať do trezoru, ktorý bol v strede miestnosti, v ktorej sedela. Na Slovensku platí takzvané pravidlo "štyroch očí" čo znamená, že dvaja pracovníci banky idú k trezoru, vyberú z neho určitú sumu peňazí, podpíše sa obidvoma stranami, že bola odobraná daná suma a tá sa odovzdá. Tam? Trezor na mieste, kde ho videli všetci, čo stáli v rade. Kód pani zadávala tak, že to podľa mňa videli ešte ľudia vonku, všetkým v miestnosti ukázala obsah trezoru a nakoniec ho ani nezatvorila, iba privrela. V tomto smere je Mexico trochu pozadu.

Bankomaty boli tiež super :-D

Na oslavu peňazí vo vačku sme išli na zmrzlinu. Jednu sme si vyhliadli už pri hľadaní banky a teraz už nám nič nebránilo v jej navštívení. Rozhodla som sa pre mango a citrón, zatiaľ čo zvyšok rodiny si dal nejaké pochybné modré kopčeky s dosť komplikovaným názvom, ktoré som musela neskôr bohužiaľ neklam chutili ti dojedať.

Bol čas na pláž. Stopli sme si prvý taxík a vysvetlila som vodičovi, že by sme chceli ísť na nearest public beach. Vyzeralo to, že ma pochopil. Narvali sme sa do taxíku a išli asi 15 minút niekam von z mesta. Zastavil pred nejakým hotelom. Predrali sme sa celým areálom na pláž, kde nás odchytil nejaký pracovník hotela, že vstupné na pláž je 30USD na osobu. Celkom dosť dať za troch skoro 100 dolárov len za to, byť dve hodinky na pláži. Hneď vedľa bola verejná pláž, na ktorej nikto nebol a jediný rozdiel medzi plážami bol, že na public neboli lehátka. Netrvalo dlho kým sme pochopili, prečo na nej nikto nie je. Skúsili sme ísť do mora a boli tam také kamene, že sme boli radi, že naše nohy zostali v celku. Neoplatilo sa nervačiť, aj tak by sme to nezmenili. Aspoň sme sa trochu pofotili a opálili sa.

Kamarát herpes odomňa nechcel odísť <3

Dlho nás to tam veru nebavilo tak sme sa vrátili na loď o niečo skôr. Po ceste späť sme mali čo robiť, aby sme nezaspali. Takýto lenivý deň nás unavil ešte viac ako behanie po ostrovoch. Hneď ako sme prišli späť do izby boli všetci za spánok. Mne sa ale nechcelo a radšej som išla do gymu. Do pol hodiny prišli aj tak za mnou a odcvičili sme to spolu.

Večer som sa prvýkrát odhodlala na disco. Nie že by som dovtedy nechcela ale každý večer sme hneď po večeri odpadli. Povedala som si, že dnes vydržím a aspoň na jednu lodnú párty pôjdem. A úplne vážne som tam išla sama. Bolo mi to dosť jedno lebo po chvíli som sa uvoľnila a začala tancovať. Prišli za mnou animátori a pokreslili mi tvár farbami, ktoré svietia v tme. Neskôr sa ku mne pridala partička zhodou okolnosti Slovákov a tancovali sme až kým po mňa okolo druhej prišiel brat. Už sa o mňa báli :-D. Ach.